Nepatrila som k mamičkám, ktoré počas materskej a rodičovskej dovolenky zaháľali. S dcérkou som od malička navštevovala najrôznejšie krúžky a od jej polroka som už každý mesiac externe pracovala. Keďže som nemala nikoho, kto by mi postrážil dieťa a moja dcérka patrí k tým, ktoré nespia, naučila som sa skoro vstávať a neskoro chodiť spať a tento čas využívať na prácu. Vždy som však robila v jej prítomnosti.
Samú ma prekvapilo, že to ja som mala prvé dni problém s odlúčením od dcéry, ona to zvládala celkom v pohode. Pripomenulo mi to obdobie, keď sme ju zo spálne premiestnili do jej novej izbičky a ja som prvé týždne nedokázala pokojne spať, pretože som zrazu vedľa seba nepočula jej dych. Teraz som bola celá nesvoja, že mám byť taký dlhý čas bez nej. Dovtedy som sama bola nanajvýš u zubárky a gynekologičky. Po mesiaci sme si obe na nový režim zvykli.
Teraz každý deň skoro vstávam, snažím sa niečo urobiť, kým sa dcéra zobudí, lebo keď vstane, už nenapíšem ani nezredigujem ani slovíčko. Nasleduje ranný rituál – raňajky, káva, rozprávka, vyberanie šiat – ako som už písala predtým, dcéra práve prežíva obdobie vzdoru a tak sa takmer nikdy neuspokojí s tým, čo som jej deň predtým nachystala a má potrebu vybrať si sama. To nám zaberie dosť času a keď sa konečne oblečie a podarí sa mi ju učesať, rýchlo dochystám náhradné oblečenie, desiatu a pitie a konečne vyrážame. Vyložíme dcéru u opatrovateľky a pokračujem do práce.
Tam to beží asi ako u každého v práci, som rada, ak sa mi podarí stihnúť obed. Večer vyzdvihnem dcéru a už sa vraciame domov. Ak je pekné počasie, často neodolám jej prosbám a vyrazíme na ihrisko alebo musíme urobiť nákup.
Ani neviem ako a už je večer, a to sa popri zabávaní dcéry, ktorá neustále vyžaduje moju pozornosť pokúšam doma urobiť aký-taký poriadok, oprať alebo vyžehliť bielizeň, nachystať veci na ráno, uložiť dcéru spať, čo niekedy trvá aj do pol jedenástej a potom znova zapínam počítač a púšťam sa do práce. Robím až kým vidím –a to doslova, keď som už veľmi unavená a začnú sa mi rozmazávať písmenká pred očami, vzdávam to a idem si ľahnúť. Ráno vstávam opäť o čosi skôr ako celá rodina a celý kolobeh dňa sa začína opäť.
Tatinko sa síce snaží pomáhať ako vie, ale väčšinu dňa (veď to je úplne normálne) trávi v práci a aj vo veciach, kde by mi mohol pomôcť, dcéra vyžaduje mňa – myslím si, že si tým nahrádza stratený čas so mnou. Áno viem, rozmaznávam ju, ale verte mi, že jej naozaj nevyhoviem vo všetkom. Cez víkendy cestujeme za rodinou alebo sa snažíme vymyslieť pestrý program, preto mi neostáva veľa času na doháňanie strateného spánku.
A tak fungujem ako na zotrvačník a dúfam, že sa to nejako utrasie a konečne sa nájde aspoň troška času aj pre mňa. Odkedy sa dcéra narodila, nepozrela som si žiadny dobrý film, u kaderníčky som bola trikrát za tri roky a o návšteve kozmetičky snívam od momentu, čo som odišla na materskú.
Jedinou mojou radosťou a zároveň prácou sú knihy. Ich čítanie je mojou pracovnou náplňou, čím sa mi vlastne splnil jeden zo životných snov. Nesmierne ma teší, keď natrafím na knihu, ktorá je fakt skvelá. A jednu som práve dočítala a môžem ju odporúčať na povzbudenie všetkým maminám, ktoré sú na tom podobne ako ja. Už v septembri konečne vyjde aj na Slovensku vo svete neuveriteľne úspešná kniha Spoveď šialenej matky od Jill Smoklerovej. Je zbierkou výrokov a skúseností mnohých mamičiek, ktoré nemajú chuť opisovať materstvo len v pozitívnom svetle, ale mali odvahu poukázať aj na to, že občas je to poriadna drina. A to môžem potvrdiť. Verím, že prinesie trochu svetla aj do vašich uponáhľaných dní, tak ako mnohokrát pobavila mňa.
