Tak sme sa v piatok vybrali na políciu našej mestskej časti a na chodbách zaváňajúcich duchom socializmu sme strávili nejaké tie dve hodinky. Čakanie s dcérkou nebolo nič moc, ale musím povedať, že pani, ktorá dcéru fotila, bola naozaj veľmi milá a mala s ňou božskú trpezlivosť.
Získať použiteľnú fotku mojej dcéry na pas, ktorá by vyhovovala parametrom, sa totiž ukázalo ako mission impossible. Najskôr sme ju posadili na kancelársku stoličku a ja som luskala prstami hneď vedľa objektívu, aby dcéra zdvihla hlavu a pozerala sa tým smerom. Po desiatich neúspešných pokusoch sme to vzdali. Dieťa totiž robilo na schopnosti prístroja príliš rýchle pohyby a ani na sekundu sa nedokázalo zastaviť, takže všetky zábery boli rozmazané. Potom som si ju posadila na kolená, ale keďže podľa parametrov za dieťaťom musí byť biele pozadie (aspoň tak to tvrdila pani úradníčka), síce som jej robila podsedák, ale v podstate som tam skoro ležala, aby ma nebolo vidno na pozadí. Samozrejme, že dcéra nechápala, prečo robím takéto smiešne jógové cvičenia a silou-mocou sa chcela pripojiť ku mne. Našťastie, nakoniec sa záber podarilo urobiť, hoci dieťa má na ňom otvorené ústa. Nevadí, hlavné sú oči a tie vidieť dostatočne.
Musím uznať, že pani bola úžasná, asi sme neboli prví ani poslední, ktorí tu predvádzali niečo takéto. Možno by bolo fajn, keby kompetentní zvážili, či by na tento účel nezabezpečili vyššie stoličky, prispôsobené na fotenie malých detí, keďže pas sa odteraz stáva pre každé dieťa samozrejmosťou. Prístup panej úradníčky však prevýšil všetky nedostatky vybavenia.
Včera poobede mi zapípal mobil. Neverím! Oznámenie o tom, že pas je hotový a môžeme si ho vyzdvihnúť! A to sme si ho vybavovali v piatok a bez príplatku za urýchlenie! Tak toto som nečakala. Musím uznať, že v tomto sa naše úrady posunuli dopredu.
Bodaj by to tak promptne išlo všade!