Ráno som sa s kočíkom vybrala do jedného čínskeho obchodu u nás na sídlisku. Hneď pri vchode si veselo trkotali tri staršie predavačky – v obchode nemali jediného zákazníka. Síce videli, že idem dnu s kočíkom, no ani im nenapadlo uhnúť mi, ale hneď sa do mňa pustili: „Mladá pani, kočík musíte nechať tu pri pokladni!“ Pozerala som sa na nich ako teľa na otvorené vráta. „Neexistuje, je v ňom dieťa a mám tam všetky doklady, peniaze, nenechám ho bez dohľadu.“ Nehovoriac o tom, že po predchádzajúcich skúsenostiach viem, že dcéra by za chvíľu začala vrieskať ako pavián.
No ony trvali na svojom. Tak som si povedala fajn, ja sa bez vášho obchodu zaobídem a demonštratívne som sa otočila a odišla s tým, že už u nich nebudem nakupovať. Asi majú toľko zákazníkov, že si ich môžu dovoliť vyhadzovať.
Predavačom vo väčšine slovenských obchodov (česť svetlým výnimkám) totiž stále nedošlo, že zákazníkov si majú vážiť, urobiť pre ich potreby všetko, len aby sa k nim nabudúce opäť vrátili. Pointa tejto príhody, ktorá mimochodom trvala len pár sekúnd, je v tom, že som sa s kočíkom vôbec nemienila predierať cez regály, ale mierila som len k pultu hneď vedľa pokladne, kde majú omaľovánky, farbičky a nálepky pre deti. Keby ma panie predavačky nezastavili pri vchode, prešla by som asi meter a nakúpila by som bez akýchkoľvek problémov. Nevadí, nakúpim inde, kde sa mi zato aj poďakujú.
Túto príhodu prekonala počas mojej rodičovskej dovolenky len jediná predavačka v supermarkete, ktorá ma požiadala, aby som si zobrala vozík (košíky v predajni nemali) a pri tom videla, že pred sebou tlačím kočík s miminom. Fakt som sa vtedy pobavila a spýtala som sa jej, či mi požičia svoju ruku, pretože tlačiť kočík s dieťaťom a zároveň vozík s nákupom je prakticky nemožné. Ju to vraj nezaujíma. A tak odvtedy ten supermarket nezaujíma mňa.