Poznáte to, keď sa do knihy začítate tak, že s tým nedokážete prestať? Nestáva sa mi to často, ale keď je niečo naozaj dobre čítavé, knihu musím zhltnúť bez prestávky. A tak radšej oželiem obed, knihu si beriem so sebou všade, samozrejme aj na toaletu a čítam a čítam, až kým ju nedočítam...
Milujem zvieratá. Keď som bola dieťa, doma sme mali dve mačky, dvoch psov, rybičky a dve korely. Postupne samozrejme. Čo však naozaj neznášam, sú nevychovaní majitelia týchto domácich miláčikov. Moja nevraživosť voči nim sa ešte viac vyvinula, keď sa mi narodila dcéra.
Cestovať v mestskej hromadnej doprave s kočíkom je náročný šport. Občas sa to vyrovná vyhľadávaným adrenalínovým zážitkom. Dostať sa totiž s ťažkým kočíkom do autobusu, či nebodaj do električky s megavysokými schodmi, niekedy vyžaduje priam nadľudský výkon.
Podľa dávneho proroctva Mayov sa blíži koniec sveta. Mal by nastať 21. decembra 2012. Archeológ Julius Gabriel zasvätil celý život skúmaniu mayského kalendára. Všetky svoje vedomosti pred smrťou odovzdal synovi Michaelovi. Ten je jediným človekom, ktorý si uvedomuje, čo nás čaká. Je však už roky zavretý na psychiatrickej liečebni. Má neskutočne vysoké IQ a vôbec sa nepodobá na ostatných pacientov. Niekomu však veľmi záleží na tom, aby sa z ústavu nedostal. Už sa pomaly zmieruje s tým, že svet sa rúti do záhuby, keď na kliniku nastúpi nová stážistka Dominique Vazquezová. Vtedy sa konečne veci začnú hýbať.
... a v nej bola, bola, bola, bola... Bambuľka! Jeden z najkrajších darčekov pre deti niekoľkých generácií. Ako dieťa som sa s malou Bambuľkou smiala aj plakala, a teraz si to po rokoch užívam opäť, tentokrát však s mojou dcérou a s Bambuľkou v knižnom vydaní.
Najesť sa s malým deckom v reštaurácii vyžaduje niekedy priam nadľudský výkon. Dieťa vydrží sedieť na stoličke (ak vôbec v reštaurácii majú detskú stoličku) asi dve minúty a potom sa začína naháňačka medzi stolmi – na veľkú radosť čašníkov, ktorým sa drobizg musí zákonite pliesť pod nohy práve keď nesú najväčšiu objednávku. Ak sú v reštaurácii schody, je to ešte horšie – moja dcéra nimi musí vyjsť hore a dole aj stokrát, čo samozrejme prospieva mojej kondičke, ale až tak to neteší ľudí, ktorým zavadziame v ceste. O pokojnom naobedovaní alebo navečeraní môžem iba snívať.
Určite ste to už zažili, keď prvýkrát vojdete do miestnosti, domu, bytu, kaviarne či obchodu – vaše vnútorné ja vám okamžite vyšle správu o tom, či sa vám to miesto páči alebo nie. Časom sa toto vnútorné cítenie otupuje a na miesto si zvyknete, no ak na začiatku vo vašom vnútri zavládla „nepohoda“, mali by ste sa tomuto miestu vyhýbať alebo ak to nejde (asi ťažko by sa nedalo chodiť do práce, lebo sa mi nepáči kancelária ;-) ), tak sa s tým pokúsiť niečo urobiť.
Dnes som sa zase poriadne vytočila. Iste mi väčšina z vás – mamičiek s malými deťmi, dennodenne tlačiacimi kočík, dá za pravdu, že život s kočíkom je ťažší. Našťastie po tom, čo sa dieťa naučí chodiť, jeho používanie sa značne obmedzí, keď však chcem ísť na väčšie nákupy, dvojročná dcéra nevydrží tak dlho chodiť a bez kočíka by som nenakúpila ani polovicu z toho, čo treba. A tak zatiaľ kočík ostáva naším verným spoločníkom.
Verím, že náhoda môže zmieniť život. To sa stalo aj Dr. Pierrovi Dukanovi, ktorému sa darilo ako všeobecnému lekárovi a zároveň pôsobil na neurologickom oddelení. Náhoda však rozhodla, že to bude celkom inak. Jeho obézny pacient ho presvedčil, aby mu pomohol schudnúť, napriek tomu, že to nebola jeho špecializácia. Prosil však prekvapeného doktora o jediné, aby mu nezakázal jesť mäso. Doktor mu teda kázal konzumovať iba chudé druhy mäsa a čuduj sa svete – kilá začali ubúdať! To prinútilo lekára hlbšie študovať nutričné hodnoty rôznych potravín a postupne, krok za krokom, začal vytvárať nový diétny program. Úspech s prvým pacientom doktora motivoval natoľko, že svoj profesionálny život zasvätil hľadaniu riešení pre ľudí s obezitou a rôznymi formami nadváhy. Dvadsať rokov vyvíjal program štyroch navzájom súvisiacich diét, ktoré majú neuveriteľný úspech.
V kníhkupectve som ju nemohla prehliadnuť. Elegantná, viazaná v červenej koži so zlatým písmom, no kto by jej odolal? Ja teda nie. Odvtedy je knižka So šarmom Parížanky mojou vernou spoločníčkou pri cestovaní v mestskej hromadnej doprave. Môžem ju totiž otvoriť na ktorejkoľvek strane a prečítať si len pár riadkov a vždy natrafím na niečo zaujímavé. Fotografie a vtipné kresby autorky výstižne dopĺňajú texty.
