Dcéra má dva a pol roka a doteraz som pri jej výchove nemala nejaké výraznejšie problémy. Je čistotná (niekedy až príliš), slušne zdraví, poďakuje aj odpovie prosím (hoci jej to musíme niekedy pripomenúť). Ak sme aj mali medzi sebou nejaké nedorozumenie, vždy sme si ho vysvetlili, učím ju ukladať si po sebe veci, požičať hračky iným deťom a podeliť sa napríklad o sladkosti... Všetko to až na občasné výnimky fungovalo. Nie som zástankyňou fyzických trestov, dcére som v zúfalstve dala iba jediný raz po riti a malo to úplne opačný účinok, rozosmiala sa na celé kolo a mňa to tak prekvapilo, že som sa začala smiať aj ja, a bolo po výchove...
Vždy sa snažím dcére vysvetliť, čo je dobre a čo zle, aké je dôležité myslieť na kamarátov... Doteraz to fungovalo. Odrazu však dieťa zúri, kričí až plače od zúrivosti a ja niekedy len nechápavo hľadím, čo sa to s ňou stalo.
Plače, pretože chce jesť, potom plače, lebo nechce jesť to, čo jej ponúkam, a keď sa spýtam, čo si teda dá, odpovie mi iba: dačo iné...
Kričí, lebo si nechce upratať hračky, zúri, keď jej odmietnem dať niečo, čo si práve zmyslí. Pýta si nejakú rozprávku a hneď ako ju pustím, spustí huritánsky rev, že ona chce niečo iné...
Na ihrisku reve, lebo nechce požičať hračky iným deťom, vzápätí začne kričať preto, lebo chce hračku, ktorú má niekto iný...
Nechce si dať učesať vlasy, ostrihať nechty, nechce jesť sama, ale ani sa nenechá nakŕmiť, nechce si dať umyť zuby, slovíčku nie akoby odrazu prestala rozumieť...
To je len pár príkladov, prejavy zúrivosti sú už chvíľu u nás na dennom poriadku a hoci mám niekedy sto chutí jednu jej vyťať, neurobím to, lebo si uvedomujem, že by to nemalo zmysel. Občas, keď som unavená, tak ma to privádza do zúfalstva, chce sa mi kričať alebo plakať. Inokedy skúšam metódu objatia, ale nie vždy sa mi rozčertenú dcéru podarí pritúliť a občas to má úplne opačný účinok. Zatiaľ sa jej trpezlivo snažím vysvetľovať, neustupovať jej, a keď je najhoršie, nechám ju vyrevať sa do sýtosti. Akurát včera som sa na nej dokonca pobavila, lebo kvôli tomu, že som jej nedovolila rozmotať už asi tretiu rolku toaleťáku, tak usedavo plakala a v tom „plačúcom nadšení“ sa na seba išla pozrieť do zrkadla, ktoré máme na chodbe a normálne sa kochala pohľadom na svoju plačúcu tvár, dokonca si nacvičovala plačúce grimasy. Nevidela, že sa na ňu pozerám spoza rohu. A nech mi niekto nehovorí, že deti nie sú vychcané.
Tak bojujeme a ja každým dňom začínam byť viac a viac odolná. Uvedomujem si, že dcéra skúša, čo všetko si môže plačom či revom dosiahnuť a istým spôsobom sa snaží vydobyť si tak čo najviac mojej pozornosti, ktorej už nemá toľko, ako keď som nepracovala...
Len dúfam, že toto obdobie čoskoro pominie a mne sa opäť vráti môj milovaný anjelik.
